Nie je jednoduché byť profesionálnym basketbalistom

Autor: Pavol Losonsky | 3.9.2018 o 11:22 | (upravené 3.9.2018 o 12:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1215x

Športové odvetie nie je prechádzka ružovou záhradou a nie vždy zaleží na talente, šikovnosti a tvrdej práci...je za tým oveľa viac. 

Nedá mi, nesadnúť si za počítač a písať o svojich pocitoch, zážitkoch, poznaniach a hlavne o tom všetkom, čo sa udialo a deje počas tohto leta. Dlho som uvažoval, akým štýlom by sa mal tento blog uberať. Nakoniec som dospel k záveru, že by to malo byť náučné písanie s poukázaním na realitu. K všetkému sa dostanem a všetko podrobne vysvetlím, aby som nepísal v hádankách.

Tento blog nepíšem pre svoju rodinu, ani pre svojich prajníkov alebo neprajníkov, ale skôr pre dospievajúcu mládež, športovcov, a ich rodičov. Výhodu písania vlastných blogov hádam ani nemusím rozoberať. Kto trošku pozná športové zákulisie, tak veľmi dobre vie, že športovci málokedy môžu vyjadriť svoj názor alebo postoj do novín bez toho, aby boli nejako sankciovaní. Vždy diplomaticky a tak ako to chcú počuť ostatní. Ja som skôr známy tým, že veci hovorím priamo a tak ako ich cítím. Ale nemusíte sa obávať, nejdem tu nikoho očierňovať :)

Postupne začnem vysvetľovať ako to chodí v športe a v športovom bussinese hlavne pre tých, ktorí to vidia len spoza opony, cez články v novinách a štatistiky, ktoré sa tam niekde vzadu píšu. Väčšina z nás má nejakého “manažéra” (ako to rád hovorí môj svokor), ktorý by mal hráčov posúvať nejakým smerom, či už basketbalovo alebo finančne. Vybudovať im nejakú kariéru, aby mohli od sezóny k sezóne napredovať vždy o krôčik dopredu. Prednedávnom sa ma zopár agentov opýtalo, prečo som nešiel hrať do druhej španielskej ligy, kde by som sa ukázal a postupne vypracoval. Prečo som nešiel hrať tam a tam.......Odpoveď je jednoduchá, pretože som nikdy tú šancu nedostal.  Za svojich sedem profesionálnych sezón som mal už asi šiestich alebo siedmich agentov a agentúr. Ešte keď som mal svoju webstránku, tak som opisoval akú mám hroznú smolu na agenta, pretože som ešte nenašiel takého, ktorý by mi pomohol sa niekam posunúť. Keď som už mal za sebou solídnejšiu sezónu a aj dobré štatistiky, tak prišiel prvý september a môj agent mi oznámil, že má prázdne ruky a ja som v tej chvíli mohol akurát tak plakať a narýchlo si sám zháňať klub. Stalo sa mi to už dvakrát.

Momentálne tu sedím, píšem tento blog a je 30ty August. Mám ešte dva dni, aby som sa opäť dozvedel to isté. A týmto zároveň zodpovedám otázku “ Čo je s tým Lošonským? Už je niekde podpísaný?”

My športovci vkladáme svoje osudy do rúk človeka, ktorého sme nikdy nevideli a dúfame, že svet a život k nám bude férový a všetko vyjde tak ako si želáme. Je náročné počuť od toho človeka, že “ono sa to niekedy stáva....” a pritom mať doma manželku na materskej , rok a pol ročnú dcéru, celé leto obetovať trénovaniu a nakoniec si prvého septembra vypočuť, že nemám žiaden klub. Je úplne jedno aká úspešná bola sezóna, aké skvelé boli čísla, keď ten “manažér/agent” nedotiahne dokonca žiadnu ponuku a nedá pred vás papier, ktorý vám zabezpečí príjem na ďalší rok.

Mohol by som písať ďalšie detaily a podrobnosti k tejto téme, ale myslím si, že je to celkom zbytočné. Ja som sa s touto situáciou už dávnejšie vyrovnal a vstrebal ju, aj keď to nebolo vôbec jednoduché. Chcem ale hneď na začiatku tohto blogu poukázať, že aj takýto je športový business. Každý rok si nejaký hráč vytiahne “čierneho Petra” v podobe nesprávneho agenta, zlej voľby,.... A možno im len chýba šťastie!

Skutočne nepíšem tento blog, aby som niekoho odradil od najkrajšieho športu, ktorým podľa mňa basketbal je, ale financie, podmienky v kluboch, športový trh preplnený hráčmi, lacní američania, atď...  všetko toto zhoršuje situáciu nie len pre mladých ale aj skúsených hráčov. O zákone o športe sa popísalo už zo všetkých strán, o tom ako to kluby neprežijú a aké náročné to majú funkcionári. Je to bohužiaľ tak, ale my hráči to nemáme o nič jednoduchšie. Každý z nás hráčov určite už počul od svojho agenta – choď tam za lacno, sprav si štatistiky, obetuj sezónu,... Alebo to hovoria len mne ? :D Mám 30 rokov, som v najlepších basketbalových rokoch, cítim sa super, ale už nemám sezóny na obetovanie.

Počas leta, keď sa veci začali vyvýjať inak ako som si predstavoval, som začal intenzívnejšie premýšľať nad svojou budúcnosťou po konci basketbalovej kariéri. Neviem kedy príde, myslel som si, že keď už nebudem vládať behať po ihrisku, alebo ma odrovná nejaké zranenie, ale možno príde aj skôr, keď sa mi to už jednoducho neoplatí. Možno teraz začnete chápať chalanov, mojich rovesníkov, ktorí okolo tridsiatky alebo aj skôr odchádzajú do basketbalového dôchodku. Je totiž náročné v neskoršom veku začať premýšľať  o štúdiu na vysokej škole a zamestnať sa niekde bez vzdelania a praxe je takmer nemožné. Poznám nesmierne veľa bývalých profi športovcov, ktorí pracujú v skladoch, vo výrobe, v rodinných firmách, atď... Ten prechod do “reálneho života” je náročný a bez plánu B (vzdelania, jazyka a vedomostí) ešte náročnejší.  

Až posledné roky som si začal uvedomovať aký som vďačný za to, že mám vyštudovanú vysokú školu v USA, že som domov prišiel s nejakým diplomom a vzdelaním. Myslím si, že angličtinu celkom dobre ovládam a v hlave nemám vymydlené :D Verím, že tam nejaká budúcnosť je aj po basketbale. Keď som ale vyrastal, tak som vzdelanie a školu bral na ľahkú váhu. Škola, učenie a blablabla...... rodičia o tom hovoria svojim deťom každý deň, ale ja som videl len to behanie po ihrisku a to bola moja jediná priorita. S vekom sa však priority menia.

Teraz mám 30 rokov, basket hrám už 23 rokov a prešiel, zažil a videl som už asi všetko. Hráči končili kvôli zraneniam, kvôli frajerkám, kvôli tomu, že na to jednoducho nemali a niektorí v tom nevideli zmysel. Iní hráči v tom síce zmysel videli ale časom zistili, že žiť kočovný život a každý rok sa sťahovať z klubu do klubu nie je pre nich.

Minulú sezónu vo Svite som drel parkety, na repru som sa poctivo pripravoval a celé leto som trénoval ako otrok. Po basketbalovej stránke všetko vyšlo tak ako malo, ale napriek tomu tu sedím za počítačom a delím sa s vami o tom ako sa veci skutočne majú a aká je realita. Avšak nepíšem to v depresii ani v smútku. Áno, som sklamaný z toho, že po tretíkrát rozmýšľam ako “zalepiť túto sezónu” alebo či si mám radšej začať písať životopis...?

Jeden dobrý priateľ mi povedal, že život nikomu nepovedal, že bude férový a taký ako si ho vysnívame.  Je to pravda. Život nám háďže pod nohy prekážky a čaká ako sa s nimi vysporiadame.

Pred pár dňami bola moja dcéra hospitalizovaná v nemocnici na zápal pľúc. Keď som videl ako bojuje s chorobou celá vyšťavená a unavená, mal som o ňu veľký strach. V takých chvíľach si človek uvedomí skutočné hodnoty života. Basketbal, peniaze a kariéra.....To všetko je fajn, ale moja rodina a blízky sú pre mňa tým najdôležitejším čo v živote mám a všetko ostatné je druhoradé. Neoplatí sa nad tým nervovať, lebo “všetko je presne tak ako má byť.”

Napriek všetkému čo som napísal stále verím, že ma ešte čaká pekná basketbalová budúcnosť. Momentálne však musím čakať ďalej.

Šport je krásny, veľmi potrebný ale nemal by byť na prvom mieste. Viem, nenapísal som žiadnu múdrosť, ale dúfam že po prečítaní tohto blogu nad tým aspoň popremýšľate pretože si presne pamätám aký som bol, keď som vyrastal, akú tvrdohlavú hlavu som mal a aký som teraz. Síce stále tvrdohlavý ale o dosť múdrejší a skúsenejší. Aby som to nejako uzavrel, tak pravdou je, že len hŕstka zo všetkých sa skutočne stane profesionálmi, len hŕstka z tých čo to dosiahnu, sa bude vedieť aj presadiť a len hŕstka z tých, keď im šťastie bude priať, dokáže zarobiť na svoje živobytie a budúcnosť. Takáto je realita! 

Veľká vďaka patrí mojej rodine a blízkym, ktorí pri mne stoja v akejkoľvek situácii. Môjmu priateľovi Mirovi Mackulínovi, ktorý mi vždy pomôže nájsť cestu ako pokračovať ďalej. A nakoniec najväčšia vďaka patrí mojej milovanej Julke, ktorá to so mnou máva niekedy ťažké, ale napriek tomu ma miluje, podporuje a vždy pri mne stojí. Ľúbim ťa <3

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok zmien: Kaliňák, Vaľová aj Kočner. Padali symboly moci

Aké boli najzásadnejšie udalosti od vraždy Jána Kuciaka.

ŠPORT

Hapal prekvapil, Slováci vyhrali rozdielom triedy

Novému trénerovi národného tímu Pavlovi Hapalovi premiéra vyšla.


Už ste čítali?