Nová cesta

Autor: Pavol Losonsky | 12.10.2016 o 10:42 | (upravené 13.10.2016 o 19:40) Karma článku: 3,02 | Prečítané:  543x

Ďaľší blog z nového prostredia v ktorom sa chcem podeliť s udalosťami posledných mesiacov môjho života.

 Sú to už mesiace, čo som napísal posledný blog, ale úprimne povedané, už som sa k písaniu nemienil vracať. Dôvod? Považujem sa za úprimného človeka, čo možno nie každému sadne, pretože som si nikdy nebral servítku pred ústa. Som vychovaný v dobrej viere, slušnosti a so správnymi návykmi, ale keď príde k písaniu alebo rozprávaniu o daných veciach, napíšem ich alebo poviem tak ako v skutočnosti sú. Čo môže byť veľký problém, keď mám písať o svojej sezóne, o klube, v ktorom hrám, o vzťahoch so spoluhráčmi a atď..

Bohužiaľ, nie vždy možno povedať to čo by sme chceli a to človek vôbec nemusí byť športovec so zmluvou, ktorá presne hovorí, že sám hráč musí byť príkladom a reprezentovať svoj klub po všetkých stránkach. Koľkokrát si radšej kusneme do jazyka a povieme si, že niekedy byť úprimným nestojí za to. A to bol aj dôvod prečo som upustil od svojej stránky a písania blogov o mojej kariére a živote.

Tak prečo píšem tento blog? Po sezóne vo Worcestri, cez leto a až do dnešného dňa sa toho udialo strašne veľa. Ako každého človeka, aj mňa si život doberá z každej strany a  každý deň sa dejú veci, či už dobré alebo zlé, je to iba na nás ako ich vnímame. Rozhodne sa dejú!

Najprv to bola rodina, ktorá sa ma pýtala, či už píšem ďalší blog, kde sa budú môcť dozvedieť o tom, čo som zasa vyparádil alebo ako sa mi darí v novom prostredí. Keďže s mojimi najbližšími sa snažím byť v kontakte (aj keď to počas sezóny nie je vždy jednoduché), tak som nemal potrebu o tom písať. Ale práve som dotelefonoval s Julkou a tá mi povedala,  že zopár ďalších kamarátov sa pýtalo ako sa mám a ako sa mi darí a že by si radi prečítali niečo o mojom živote a aktuálnom pôsobisku. A to bol impulz, kvôli ktorému teraz sedím za PC a píšem.

Píšem tento dlhý blog kvôli ľuďom, ktorí ma majú skutočne radi a ktorí mi vždy priali, pretože oni vedia, že to čo mám je len výsledkom tvrdej práce a obety. Títo ľudia chápu, že človek si je strojcom vlastného šťastia a nemusia závidieť, ani ohovárať , ani nepriať, pretože tak ako ja žijem svoj život, tak isto oni žijú svoje životy. Nebudem klamať, keď poviem, že za tých dlhých už skoro 22 rokov čo hrám basket som natrafil na nesmierne veľa ľudí, ktorí by vám pod nohy hodili aj autobus len aby vám nedopriali.  Človek sa však postupom času naučí nad takýmito ľuďmi pousmiať (aj keď to niekedy trvá) a nerobiť si zbytočné vrásky. Všetci ich máme v okolí a len kritické momenty v živote nám ukážu, ktorí sú skutoční praví priatelia a ktorí sú ti „autobusári“ :D  

Počas leta som totiž zavetril otázku “...a ten Lošonský ešte vôbec hrá basketbal?” tak odpoveď je: Áno hrá ;)

Myslím, že k úvodu už netreba nič iné dodať a tak sa presuniem ku koncu sezóny vo Worcestri.

Záver sezóny sme pokašľali. Nehrali sme kolektívne, nebojovali sme jeden za druhého a stratili sme spoločný cieľ, ktorý je  v kolektívnom športe veľmi dôležitý. Jednoducho povedané, v basketbale nemôže každý ťahať za iný povraz. Bodka!

Keď som prišiel domov po sezóne z Anglicka, cítil som obrovské bolesti na päte. Tieto bolesti ma trápili asi 3 mesiace a úprimne, na horšie bolesti si ani neviem momentálne spomenúť. Každý jeden deň pri chôdzi, sedení, ležaní som cítil pálivú bolesť a celé leto som strávil chodením od jedného lekára k druhému. V jednom momente som už seriózne začal rozmýšľať o tom, či toto je to “zranenie”, ktoré ukončuje kariéru športovca. Som si vedomý, že toto “šťastie” menom basketbal, ktoré rozvíjam od detstva, jedného dňa skončí a rozhodne som nepanikáril ako keď som si vyvrtol členok v 15tke a nepoznal som nič iného. Nič mi nepomáhalo a ja som nevedel čo ďalej.

 Pamätám si, že to bolo na dovolenke na Malorke. Keďže ja si nedokážem užívať pláž a more až tak veľmi ako moja manželka, tak ma už po dvoch dňoch žrali mrle.  Mal som tam veľmi veľa voľného času na rozmýšľanie a tak som si povedal, že skúsim sám niečo vyhútať ohľadom mojej nešťastnej päty.  Asi vám nemusím hovoriť, že google má všetky odpovede sveta :D Našiel som rôzne fóra, kde sa ľudia sťažovali na tie isté bolesti a mali tie isté príznaky ako ja.  Našiel som rôzne techniky masírovania, akupunktúru a ďaľsie metódy, ktoré som sa rozhodol vyskúšať. Už po pár dňoch som cítil veľkú úľavu a začal som veriť, že mi bolesť začne postupne ustupovať. Práve viera v to, že všetko bude fajn a že päta bude opäť v poriadku, mi pomohla prekonať aj toto zranenie. Preto sa držím hesla “kde je viera, tam je cesta...” a skutočne to tak je. Vždy je cesta, nech je ukrytá kdekoľvek v akejkoľvej zlej situácii, vždy tam niekde je.

Beriem to ako skúšku viery, ktorú som nakoniec zvládol. Ale skúšania ešte nebolo dosť. Tak ako si nás život raz za čas preverí fyzicky, tak asi väčšinu z nás neustále preveruje psychicky a duševne. Som dieťa šťastných rodičov, ktorí mi dali všetku lásku sveta, pomohli mi splniť si všetky sny, ktoré mi videli na očiach, za čo som im nesmierne vďačný. Napísal som dieťa šťastných rodičov, tak aby som to obojzremnil, každý si už hľadá svoje šťastie oddelene. Myslím, že je výhodou, že sme s bratom už dospelí a chápeme veci a aj celý proces tohto problému (od lásky, hnevu, hádok, odlúčenia,rozvodu, boja o deti, majetkov, cez nenávisť... a snáď neskôr pokoru a priateľstvo). Nepíše sa mi to ľahko a nikto sa v tejto situácii necíti príjemne, ale tak ako na nás vplýva všetko dobro čo sa okolo nás deje, tak samozrejme aj všetko zlo si berie svoju daň. Verím a modlím sa, že aj moji rodičia si nájdu vieru a svoju cestu. Oboch ich veľmi ľúbim!

Myslím, že aj toto som zvládol celkom fajn a pozitívnym myslením, ktoré sa na mňa už dávno nalepilo od môjho dobrého priateľa a mentálneho trénera Mira Mackulína, sa snažím byť oporou pre mojich rodičov a ľudí, ktori boli práve mne oporou po dlhé roky.

Bolo to niekedy po dovolenke, keď mi agent zavolal a povedal, že má pre mňa zaujímavú ponuku z francúzskeho klubu Berck. Po dlhej konverzácii sme sa zhodli, že to je moja cesta na ďalšiu sezónu. S Julkou sme to išli osláviť na koncert Coldplay vo Wembley. Coldplay sú mojou srdcovkou a tak som si splnil ďalší sen, keď som ich konečne videl a počul naživo.

Po tomto koncerte som sa doma začal pomaličky pripravovať na ďalšiu sezónu. Až prišiel deň, kedy som odišiel do Francúzska, ale tentokrát sám. Sú to už dva mesiace čo tu gazdujem sám a čakám každý jeden deň kedy mi príde moja polovička. Julka ostala doma a ľudia sa nás neustále pýtajú prečo a kedy už príde. Dôvod a odpoveď na otázku je, že Julka dáva doma pozor na naše malé šťastíčko, ktoré jej rastie v brušku a dúfam, že tentokrát už bude chcieť spoznať svojich rodičov. Aj keď toto leto sa možno zdalo ako veľká tma, ja v ňom vidím svetlo a nový život.

Posledné odstavce chcem venovať môjmu pôsobeniu vo Francúzsku. Ako každý klub, v ktorom som zatiaľ pôsobil, aj klub Berck má svoje muchy a zo začiatku to rozhodne nebolo jednoduché. Najmä zvyknúť si na nový jazyk, prostredie, spoluhráčov a trénera, ktorý len otvarajú ústa a nad ich zvukmi len krútim očami (áno, veď ma poznáte, rád nimi krútim :D ). Niekedy sa cítim ako piate koleso na voze, pretože vôbec nerozumiem čo sa deje, ale aj na to si človek postupom času zvykne. Mojou veľkou výhodou je, že tieto stavy som už zažil vtedy, keď som ako 18-ročný odišiel do USA a moja angličtina bola asi na úrovni “I like music...” Všetko to chce len svoj čas. Tak ako už chytám nejaké základy francúžštiny a chalani sa mi snažia pomáhať tým, že komunikujú so mnou aj v angličtine, tak sa aj  ja postupne začínam zohrávať s družstvom a moja hra sa zlepšuje. Chalani ma vzali do kolektívu skvele, tréneri sú dobrí, vynaliezaví, tréningy sú rôznorode a každý jeden deň robíme niečo nové.  No rozhodne sa na tréningoch nenudíme.

Mal som však smolu, keď som si v prvom priateľskom zápase zranil rameno, kvôli ktorému som bol mimo 5 týždňov. Počas týchto týždňov absencie som sa poctivo udržoval vo forme, pretože behať a skákať som mohol a strieľať jednou rukou nie je až také náročné po toľkých odohratých rokoch basketu. Jediné čo mi chýba je súhra a vyhratosť, ale ako som už písal vyššie aj to sa pomaly zlepšuje a myslím, že s podporou spoluhráčov, trénerov a ľudí okolo mi nebude dlho trvať dostať sa do starých koľají. Verím, že toto všetko znamená začiatok  mojej ďalšej cesty, či už basketbalovej vo Francúzsku, alebo životnej, že konečne budeme s Julkou kompletná rodina.

Mimo basketbalu si postupne zvykám aj na svoje nové bydlisko. Berck je krásne malé mestečko ležiace pri mori s obrovskou plážou. Je tu pekná veľká hala a fanúšikovia sú veľmi priateľskí, majú radi basketbal a ja môžem len dodať, že sa mi tu páči.  Jediné čo mi tu naozaj chýba je moja manželka . Keďže sme naučení fungovať spolu, tak pre nás nie je jednoduché byť oddelení na tak dlho. Tí, ktorí zažili alebo zažívajú vzťahy na diaľku vedia o čom píšem. Ale verím, že láska a viera prekonajú všetky prekážky.

Myslím, že týmto by som mohol ukončiť tento blog. Pár vecí som možno vynechal, ale nemôžem sa predsa podeliť o všetko J Niektoré veci si už nepamätám alebo možno nechcem pamätať a niektoré nemá význam rozoberať. Viem, že v rámci jedného blogu je tu až príliš veľa informácií a niektoré skutočnosti sú len stručne opísané.  Sľubujem, že sa budem snažiť opäť písať trošku viac a častejšie. Mám vás rád a ďakujem za všetko!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?